Dieťa je od narodenia programované na interakciu s inými živými bytosťami. Od piateho mesiaca života do dvoch rokov teda nachádzame štádium známe ako bláznivý jav.
Rodičia môžu vďaka vydávaným zvukovým reťazcom napodobňovať zvuky, ktoré dieťa vysiela, čo tiež uľahčuje predpokladanie duševných stavov dieťaťa, ako aj jeho úmysly.
V tejto fáze môžeme povedať, že jazyk je koncipovaný tak, aby bol jasnejší, pretože väčšinu aktivít medzi rodičmi a deťmi možno regulovať emisiami dieťaťa.
Tento bľabot možno považovať za hra (niečo, čo vytvára potešenie, nie činnosť s pravidlami, kde niekto vyhrá a ďalší prehrá). Dieťa začne postupne postupne ovládať svoje pohyby, čím ďalej tým lepšie zlepšuje sluchovú diskrimináciu.
Toto umožní dospelému slovu reagovať na tie verbálne emisie, ktoré neúmyselne iniciujú uspokojujúce komunikačné interakcie. Je tu komunikatívna situácia, pretože dospelý vo svojej interakcii s dieťaťom reaguje a opravuje komunikačný charakter.
Je zaujímavé vidieť, ako sa vokalizácie tejto fázy vydávajú sprievodnými akciami a sprevádzajú ich gestá. Je to logické, ak si myslím, že to vedie k väčšej efektívnosti pri porozumení predmetu správy, ktorú chcete sprostredkovať.
Ak sa pozrieme na vývoj bľabotania, vidíme, ako to ide z aspektu s absolútnou absenciou pravidelnosti na niečo veľmi podobné zvukom, ktoré sa ozývajú v prostredí dieťaťa. Všeobecne možno počuť v blázinci izolované samohlásky, slabiky tvorené spoluhláskami (p, b, k, g ...) a samohlásky v štruktúre samohlások (spolu, apa, aba) a iných zložitých výslovnostných štruktúr (nge ...)
Vždy, keď sú emisie, ktoré vytvárajú malé deti, viac podobné konvenčným formám jazyka, ktorým sa hovorí v kontexte dieťaťa, z dôvodu funkčného zaťaženia, ktoré dospelému týmto emisiám prikladá a ktoré dieťa zdieľa s tým, čo má tendenciu používať ich čoraz častejšie v situáciách podobných tým, ktoré ste počuli.
Preto to môžeme povedať bláznivý jav Počiatočný význam má zásadný význam pre vývoj foném jazyka.
