Veľký prielom vo výskume náhlej smrti: deficit proteínu, ktorý by sa mohol podieľať na príčinách

Náhla dojčenská smrť je najväčším strachom rodičov s novorodencami. Je definovaná ako náhla a neočakávaná smrť dieťaťa mladšieho ako jeden rok a odhaduje sa, že naň zomrie jedno z 2 000 detí.

Varuje, nie sú žiadne príznaky, objavuje sa náhle a z dôvodov, ktoré sú stále neznáme, ale vedci ich naďalej skúmajú, aby ich našli. Jeden z posledných veľkých pokrokov, ktoré sa dosiahli, bol identifikovať proteín, ktorého deficit v mozgu dieťaťa by mohol byť zapríčinený náhlou smrťou dieťaťa.

K náhlej smrti dochádza väčšinou medzi štvrtým a šestnástym týždňom, tj medzi prvým a štvrtým mesiacom života dieťaťa. Existuje niekoľko hypotéz, ktoré súvisia s abnormalitami v mozgu, s genetickou mutáciou alebo problémami v srdci dieťaťa.

Zatiaľ vieme len spôsoby, ako tomu zabrániť, ale nezasiahlo to na mieste s dôvodmi, ktoré ho vyvolali, hoci vo svetle najnovšieho výskumu by to mohla byť kombinácia faktorov.

Orexínový proteín

Vedci detskej nemocnice Westmead v Sydney našli dôkazy, že deti, ktoré zomreli na syndróm náhleho úmrtia dojčiat, známe tiež ako „smrť v detskej postieľke“, majú nízke hladiny orexínu, proteín prítomný v mozgu, konkrétnejšie v hypotalame, ktorý reguluje stimuláciu spánku a je zodpovedný za prebudenie dieťaťa, keď je zbavený kyslíka.

V štúdii, ktorá sa uskutočňovala jedenásť rokov, študovali prípady 46 detí, ktoré zomreli, z ktorých 27 zomrelo na SIDS. Zistili, že orexín poklesol o 21 percent u detí, ktoré zomreli na SIDS v porovnaní s kontrolnou skupinou.

To znamená, že odpoveď na prebudenie nie je u týchto detí taká silná Rovnako ako u iných detí.

Vedci našli nízku hladinu tohto proteínu v mozgu dospelých s obštrukčnou spánkovou apnoe, čo je stav spôsobujúci dýchacie prestávky počas spánku.

Dá sa tomu zabrániť?

Je to veľká otázka, ktorú musíme vedieť, aby sme sa vyhli tejto tragédii. Dobrou správou je, že hoci ide o špičku ľadovca, „objav objavuje nádej, že bábätká môžu byť vyšetrené, aby sa tomuto riziku v budúcnosti vyhli,“ hovorí Rita Machaalani, autorka štúdie. „Detekcia môže byť realitou vzdialenou 10 až 15 rokov,“ dodáva.