Už sa to stalo. Jedno z najkritickejších období školy adaptačné obdobie, už skončil vo väčšine škôl a zanechal lepšiu alebo horšiu chuť pre deti a dospelých. Teraz pri hodnotení úspechu alebo neúspechu tohto obdobia niektoré deti denne preukazujú, že toto obdobie pre nich bolo nedostatočné, zatiaľ čo iné sa v priebehu niekoľkých dní dostali dobre.
Logické by bolo, že vzhľadom na to, že mnoho detí potrebuje viac dní, v budúcom roku by adaptačné obdobie bolo v priemere dlhšie a viac sa venovalo potrebám detí. Pochybujem však, že sa toho veľa zmenilo, pretože nakoniec to tak nie je v tom, že v školách „počúvajú“ toľko detí.
A ak na vrchole mnohých, ktorí by museli bojovať za zmenu, rodičia, namiesto toho, aby sa sťažovali, pretože adaptačné obdobie je krátke, sťažujú na samotnú skutočnosť, že tak urobia, ani vám to nehovorím. Dnes o nich budeme trochu hovoriť rodičia, ktorí si želajú, nebolo adaptačné obdobie do školy.
Než sme všetci vstúpili do tašky a nič sa nestalo
Bol som celkom pokojný a spokojný so všeobecnou klímou vo vzťahoch medzi rodičmi a deťmi, myslím, že som sa dohodol s ľuďmi, ktorí vidia život trochu ako ja, skôr optimistický, pokiaľ ide o budúcnosť našej spoločnosti, keď som na začiatku Obdobie adaptácie s mojím synom som si uvedomil, že veci sa toľko nezmenilo.
V dňoch adaptácie som počul niekoľko viet od rodičov, ktoré sa týkali vstupu detí, a zostal som s jedným, ktorý súvisel s obdobím adaptácie: „Neviem, čo robia, ak predtým všetci sme vstúpili do tašky a nič sa nestalo“.
Potom som hádzal spomienky až do dňa, keď som vstúpil do školy, a spomenul som si, že mám 4 a pol roka. V tom veku väčšina detí neplakala, hoci bol niekto, kto prišiel, akoby ho zabíjali a všetkých v triede strašili. V tomto veku by bolo obdobie adaptácie prospešné, hoci bez neho by mnohí vstúpili dobre. Teraz deti začínajú 3 roky a niektoré ešte dva, Je logické, že mnoho detí plače.
Potom som myslel na „nič sa nedeje“ a spýtal som sa sám seba: „Čo tým myslíš?“ Nie je nič zlé, že sme plakali a vy sa upokojíte? Nie je to nikto, kto plače, niečo nesprávne? Je to, že žiadne dieťa nebolo traumatizované? Ako to vieš, poznáš všetky deti minulosti?
Pravda je taká, že neviem, čo tým myslel, ale vzhľadom na to, že sme boli starší pri vstupe do školy a že prevažujúcim vzdelávacím štýlom „predtým“ bol autoritár, s mnohými deťmi už naučil sa držať hubu a byť poddajný, je možné, že procesia bola vo vnútri a že sme sa rozhodli, že nebudeme prejavovať svoje skutočné pocity zo strachu z represálií (lepšie nekričať, lepšie nekričať, aby ma trestali alebo aby ma nebili).
Pretože deti majú teraz možnosť prejaviť svoj nesúhlas a emócie viac ako predtým, deti sú teraz spontánnejšie a majú menšie problémy s plačom a plačom, pretože teraz len málo rodičov obmedzuje vyjadrenie pocitov rovnako ako oni. V našom detstve.
„Povedal som riaditeľovi, že sa mi nepáči toto obdobie adaptácie.“
Tretí deň adaptácie sme sa stretli s matkou, ktorá deň predtým, keď videla, že jej syn strávi hodinu a pol plaču, šla sťažovať riaditeľovi školy v súvislosti s obdobím adaptácie.
„Logické“, myslíme si, je veľmi krátke obdobie, v ktorom necháme dieťa samo, bez toho, aby sme s ním počas prvých dní zdieľali priestor. Keď sme si mysleli, že nám chce vysvetliť, čo povedal riaditeľovi, že adaptačné obdobie by malo byť dlhšie a flexibilnejšie Povedal nám, že hodinu a pol je veľmi málo času a to určite po tom čase jeho syn prestane plakať a bude pokojný. No tak, povedala, že vždy plakala domov, pretože nemala dosť času na upokojenie.
S týmto argumentom išiel hovoriť s režisérom, vyjadril svoju sťažnosť a tešil sa na pondelok, deň, keď malo jeho malé plačúce dieťa vstúpiť o deviatej ráno a odísť o piatej popoludní. Podľa nej by bol ten deň pre jej syna prospešný, pretože by mala čas upokojiť sa a užívať si školu.
Nehovorím nie, o koľko hodín sa má upokojiť, o osem hodín, ale odtiaľ hovoriť, že je to ideálne, od začiatku, pre dieťa od 2 do 3 rokov, pretože to ide ďalej. Ak za hodinu a pol mnohí odídu so svojimi rodičmi na otázku „kde ste boli“, nechcem si to predstavovať čo by sa spýtali po ôsmich hodinách.
O niekoľko dní neskôr, s využitím skutočnosti, že sme videli režiséra pre inú tému (čo ti poviem), sme ju nechali spadnúť, že 3-dňové adaptačné obdobie sa zdalo krátke a my by sme niečo uprednostnili rozsiahlejšie, prispôsobivejšie pre každé dieťa as možnosťou byť s ním prítomné, Aspoň podľa našich slov by sa rovnováha mohla vyrovnať trochu potom, čo jej matka alebo možno viac ako jedna jej povedala, že „predtým, ako sa tento nezmysel neurobil, a nič sa nám nestalo“.
